streda 31. augusta 2011

Nie na ústa.

Maxim E. Matkin.
Inteligentý zhýralec, takých ja rada. Neskutočne vela mi dávajú jeho riadky. Prepisovať celú knihu by bolo zbytočné, tak si sem vycapím aspoň moje naj perly.


Každý proste predávame dušu diablovi v inom obchode.

My nevieme vychutnávať. Nevieme rozmýšľať. Nevieme filozofovať. Nevieme ani tie skurvené prípitky vymýšľať na počkanie.

Nezáleží na vekovom rozdiele. Stretnete človeka, ktorý vás zaujíma, a ten človek je jedinečný, nikde na svete neexistuje žiadna jeho kópia, ktorá by mala o 15 rokov menej alebo viac. Takže buď beriete tohto aj s vekom, ktorý mu prináleží, alebo si musíte hľadať iný originál.

Zamilovanosť je promo zázraku, ktorý sa nakoniec nekoná.

Taká je láska, myslí si o sebe, že je nenahraditeľná. A myslí si, že milovať na diaľku sa nedá. A pritom treba len sa to chcieť naučiť.

Dodnes naňho spomína ako na najočarujúcejšieho muža svojho života, ktorý ju naučil, že nič nepokazíme, ak odoláme nutkaniu za niečím sa pachtiť.

Muž hľadá ženu na jednu noc a nájde pritom ženu na celý život. Žena hľadá muža na celý život a časom ho nájde.

Nie je hrdinstvo súhlasiť sám so sebou, keď robíme pekné veci. Hrdinstvo je stáť pri sebe aj v tých ostatných prípadoch.

Úpadok je sexy len v televíznych seriáloch. Je to taký dobre nasvietený úpadok, soláriový, tricepsový, podväzkový úpadok. Úpadok reálneho každodenného kapitalizmu chutí po alkoholových zvratkoch. Opil som sa.

Filmy a knihy nám umožňujú nežiť chvíľu svoj život, a to je blahodarná šanca zotaviť aspoň na chvíľu svoje doráňané vnútro.

Aj ja teba.

Matkin

- Daj mi pusu.
- Už zase môžem?
- Mohol si dávno predtým, než si sa prvýkrát opýtal.

- ... A preto si neber priveľa, lebo by si musela aj dať priveľa, a dávať priveľa znamená, že ti už nič nezostane.
- A niečo predsa potrebuješ, aby ti zostalo, ... nemôžeš dať všetko.

Päť minút v Číne... Krycie heslo pre únik z bežnej rutiny. Tajné dvere von. Bočný východ, o ktorom nikto nevie. Päť minút v Číne.

Mám z lásky k tebe strach, povedala mu vtedy ona. ... A on sa vtedy spýtal, no a čo? Je normálne mať strach, strach je prirodzený a spája sa s tými najväčšími vecami v živote, všetko dobré a úžasné sprevádza strach, poď strachu v ústrety, poď a budeme spolu šťastní. No a ona išla, lenže opačným smerom.

Dá sa milovať bez porozumenia? Dá. Práve preto. O to viac. Bohužiaľ.

Žijeme vo vlastnej hlave ako v klietke.

Bola rovnako krásna. Ale niečo sa s ňou stalo. Mala tmavšie oči. Smutnejší úsmev. Vláčnejší krok, akoby niesla čosi ťažké, čo nie je vidieť, ale tlačí to k zemi.

Toľko jej toho chcel povedať, ale nedalo sa, akoby mal primalé ústa na všetky tie veľké slová, primalé na to, aby sa cez ne prepchali.

Ak sa človek naučí pohybovať v uchopiteľnom svete od bodu k bodu, uľahčí mu to orientáciu aj vo svete neuchopiteľnom? Vo svete citov, túžob, snov, pochybností, výčitiek a všetkého toho ťažko pomenovateľného, čo nás doháňa k eufórii aj k zúfalstvu?

Menej plánovať, menej spomínať, viac prežívať, to je záruka šťastného života.